Takže , chcela by som niečo povedať k tejto prvej časti . Je to môj dá sa povedať prvý príbeh , ktorý je dokončený , ostatný sú buď nedopísané alebo rozpísané , no nikdy som nemala chuť pokračovať v nich . Tento som sa rozhodla zverejniť . Je už hotový ! prípadne by som niečo mohla pozmeniť , no nemyslím si ;D Poviem len toľko , že kadžú nedeľu pribudne jeden diel . Časti sú dosť dlhé , tak to pre to . Budem sa snažiť s týmto príbehom niekde zájsť , nech to aj niekto číta , tak počkám do druhej časti , ak sa nestane zázrak , a nikto to nebude čítať , mažem ho .. Síce mi to bude ľúto , ale ja urobím všetko pre to , aby som ho mazať nemusela , takže všetci , čo si toto prečítate zanechajte prosím vás komentár . Či už s nejakou pripomienkou , to je fuk .. ! ;) Takže toľko môjho rečnenia , tu je prvá časť ...
Ráno , tak ako vždy , som vstala v mojej melancholickej nálade . Úprimne som radšej ani nechcela vstávať . Zbytočne ! Aby som počúvala ako mama nalieha , aby sme sa odťahovali ? Načo by to bolo vlastne dobré . Myslí si že problémy necháme tu , a v LA sa všetko značne zmení . Neochotne som sa vyhrabala z mojich teplých perín . Po absolvovaní ránnej hygieny som podľahla hladu a zišla dolu do kuchyne .
„Dobré ráno Christy .“ povedala mi už len čo som vkročila do kuchyne . Sadla som si za stôl a znudene klepkala po ňom . Mám prehodnotiť ten odchod ? Možno len predsa to bude znamenať nový začiatok , nemôžem predsa navždy byť v tejto depresívnej nálade , to nejde . „Chrrrr“ ozval sa môj prázdny žalúdok , ktorý sa dožadoval raňajok .
Postavila som sa a prešla ku chladničke . Šmátrala som sa tam celých 5 minút a nakoniec som si vybrala len jeden ovocný jogurt .
„Mami?“ oprela som sa o linku a lyžičkou sa prehrabávala v ovocnom jogurte na ktorý som aj napriek hladu nemala chuť . „Ano ?“ zaujatá do záhradkarského časopisu mi po krátkej chvíli odpovedala .
„Vieš , ako si mi hovorila o LA , no ... povieš mi ešte niečo ?“ časopis jej vypadol z rúk a zlomom sekundy sa po neho zľahka zohla a vyrovnala sa naspäť . Tentoraz sa zahľadela na mňa a zmätene na mňa pozerala . „Christy , ty tam chceš ísť ?“ vyšlo z nej . Ja som len sklopila zrak a jemne prikývla . „možno to predsa len môže znamenať začiatok .“ priznala som s ešte stále sklopeným zrakom ktorý hľadel na moje pohrávajúce prsty .
„Christy , som zmätená .“ povedala a pousmiala sa . „lebo , vieš , do dneska večera sa máme rozhodnúť , inak ten prenájom ponúknu iným .“
„Viem mami , kľudne im zavolaj že .“ nabrala som dych a v sebe zopakovala ešte nevyslovenú vetu sťahujeme sa . „že sa sťahujeme .“ dopovedala som a ona už utekala pre mobil . Ostala som sedieť na stoličke a premýšľala som , či som to ešte neoľutovala . Ale nie , nič také som nepociťovala . Mala som strach . Strach z toho , že tu všetko zanecháme a strach , že si tam nezvyknem . Ale už nie je žiadne východisko , je rozhodnuté .
„Ano , dobre .“ ozývali sa tlmená hlasy spoza dverí .“takže zajtra poletíme .“ dvere sa na izbe otvorili a v nich sa zjavila mama , so slzami v očiach .
„Stalo sa niečo mami ?“ vstala som a podišla k nej . Jemne prešla rukou po ramene k zápästiu , zhora nadol a naspäť .
„Ani nevieš aká som šťastná , ohromne šťastná z toho , že si sa nakoniec rozhodla takto , som si istá že tam to bude iné . Lepšie .“ áno lepšie . Nie ! Lepšie to nebude . Nikdy tam nebude lepšie ako tu . Ja tu predsa nechám Hawanu , Mellisu a Elizabeth . Nikdy mi neodpustia takú zradu .
Ale všetko by som urobila za to , aby bola moja matka šťastná .
„Ano , viem . Ale , ako všetko stihneme pobaliť ? Čo z nábytkom .“ mysľou sa mi hrnulo plno nevyslovených otázok .
„Nábytok neberieme , ten byt si zariadime podľa seba , zoberieme si len naše veci a...“ nenechala som ju dopovedať a slova som sa tentoraz ujala ja . Ona chce všetky veci po otcovi , všetky tie krásne maľby , fotky , sošky či iné maličkosti nechať tu zabudnuté ? To si zo mňa snáď robí srandu .
„Mami , ty tu chceš nechať aj otcove veci ? Ozaj ? Robíš si srandu ?“ vybuchla som .
„Christy , veci ktoré patrili tvojmu otcovi odnesieme ku starkým , tam im bude dobre , a nábytok , uf , ten asi predám , nič s tím už nenarobím , do LA ich nechcem vliecť , ako som povedala nový začiatok .“ posledné slovné spojenie vyslovila rázne a zreteľne . Lúto mi ale ajtak bude za všetkými tými vecami .
„Ale fotky ...“
„Fotky ti nikto neberie .“ pokrútila hlavou . Zvrtla som sa na päte a vydala sa hore po schodoch . Z vrchu skrine som vytiahla 2 veľké cestovné kufre . Ešte predtým ako som sa pustila do balenia , zavolala som už spomínaným babám . Ako prvú som vybavila Melisu , pokračovala Elizabhet a na koniec som si nechala Hawanu , s ktorou som sa stretla osobne . Ona mi prirástla ku srdcu asi najviac. Ako správne kamošky sme si sľúbili každodenné volanie . Naše stretnutie sa nezaobišlo ani bez slz .
Neviem si predstaviť život bez nej , bez nich .
Bude to ťažké ... také ťažké ako bolo rozhodnutie odísť .
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára