Odchod

 

Ďalšia časť ;) Každý kto si ju prečítal , hrozne ďakujem , ale neuškodili by ani nejaké komentáre , kľudne , prijmem aj prijmem aj pripomienky atd. Takže , už nebudem ďalej zdržovať ... 

 

Smutne som hľadela na fotku v mojich rukách , ktorú som sa chystala zabaliť k ďalším . Fotka , ktorá pre mňa znamenala viac než dosť . Mučivý pocit , ktorý prežívam vďaka tejto fotke je nevysvetliteľný . Akoby ma ktosi pichol rovno do srdca pri spomienke , že vtedy bol živý a zdravý , usmieval sa . Fotka sa nasiakla mojich slz a ja som ju  vložila naspäť  do priehradky v albume .
Album položila do kufra a ten zazipsovala .
„Tak , a teraz ide kufor číslo 2.“ Vzdychla som si a rukami naťahovala ku poličke na stene . Vzala som si z tade pár sošiek , malých obrazov a rôzne debilinky ktoré tam dokážu dať len dievčatá . Tie som zabalila do novín a postupne kládla na spodok kufra . Pri písacom stole stál malý nočný stolík so šuflíkmi  . Všetky boli prázdne okrem jedného , v ktorom sa nachádzal môj denník .
Neotvorila som o od otcovej smrti . Všetky strany boli pre mňa časť života ktorý  som pretrpela , bolelo to , a to cítiť pri každom riadku .
Nechcem už viac žiť , chcem odísť za otcom , chcem mu povedať že som už pri ňom , a už nás nikdy nič nerozdelí .... prstami som precházala po v duchu vyslovenej vete ktorú som myslela v ten čas úplne vážne . Chcela som umrieť , nechcela som žiť a dýchať tento skazený vzduch  .
Posledný dátum v mojom denníčku je 18.8.2012, deň , keď mi mama povedala že sa možno budeme sťahovať .
Nevydržím to tam , nechcem tam byť , tu mi je lepšie , samej a opustenej v myšlienkach ... a text nedokončený , nemienila som ho dokončiť a vtedy , ani teraz ani nikdy . Denník som odniesla dole ku malému altánku v záhrade , v ruke som ťažko zvierala zapaľovač a pohrávala s ním . Pomaly strany naberali hnedkastú až čiernu farbu , dokým sa nerozpadli na popol , zvyšok denníčka som hodila do ohniska a nechala ho upáliť až do poslednej strany . Teraz všetky moje spomienky na neho , sú už len čiernym popolom v ohnisku . Nič viac . Tak isto sa to musí stať aj v mojej hlave .
V balení som pokračovala a tentoraz prišilel na rad môj šatník ktorý , nebudem vám klamať , ale bol dosť bohatý na oblečenie . Všetky veci ktoré mi posielala babka , teta z Portugalska či strýko som skoro nikdy nevyužila . Vystačila som si s mojim skromným oblečením v ktorom sa cítila sama sebou . Nie v mini sukničkách a šatách . Bola som v tomto ohľade dosť zaostalá . Mojej nenáročnej osobe stačili čierne úzke rifle , športové tričko ,  mikina a botasky .  V LA bude však o niečo teplejšie ako vo večne upršanom Anglicku . No aspoň aj počasie zodpovedalo mojej depresívnej nálade . Do kufra som dala aj to , čo som nechcela , teda všetky tie zbytočne kúpené oblečenie .
Spokojne som zazipsovala zips na kufri , a ten dala pred dvere k ostaným – aj maminým . Siahla som po mp3 prehrávači a zvalila sa moju posteľ medzi vankúše . Hlavu som si zaborila pod jednu z nich a počúvala ukľudňujúce tony hudby . Ani som si neuvedomovala že cd-čko počúvam už tri krát za sebou . Slúchatká som si vybrala z uší a mp3-ku položila k malej cestovnej taške kde mám veci , len pre môj život potrebné . Teda môj telefon , balzam na pery , mp3 a vreckovky pre každý prípad  . Lebo ja nikdy neviem kedy to na mňa príde , a bez dôvodu sa rozplačem no áno , to som proste ja .
V kúpeľni som si dôkladne opláchla tvár a vrátila sa do izby .
Nemotorne som sa presunula ku svojmu notebooku ktorý som po asi pol roku znova zapla . Technika totiž to nebol môj najlepší kamarát . A keď mám úprimne povedať , ani mi to nechýbalo . Zoberme si že asi 60% samovrážd a vrážd je spôsobená sociálnymi sieťami . Sprosté dievčatá , ktoré si každého pridávajú do priateľov , nezaujíma ich či ho poznajú , záleží im len na tom , aby mali v priateľoch čo naviac ľudí , bezohľadu na to , či ho poznajú a či nie . Dievčenská logika .  Do prehliadaču som naťukala názov mojej novej školy do ktorej nastupujem v LA . Musím priznať že je veľmi pekná . Ale nezbavím sa predstavy že ma tam nepríjmu , že ma tam budú považovať za nové dievča ktoré u nich nemá čo hľadať . Zaborená myšlienkami som stisla malí červený krížik a vypla notebook , ten som aj s nabíjačkou a káblom vložila do cestovnej tašky .
Konečne som si mohla vydýchnuť a zaľahnúť do teplej postele .
Zajtra skoro ráno odlietame a ja si neviem predstaviť , ako sa aj s mamou budeme predierať s kuframi cez celú letiskovú halu .

Ráno :
„Dobre , poď už Christy , musíme ísť .“ zakričala na mňa zdola mama . Posledný krát som si poobzerala holé steny v mojej izbe . Predstavila som si moju menšiu posteľ pri ktorej večer čo večer otec sedel a čítaval mi o princeznej a princoch . Keď stále dočítal poslednú vetu si sám domyslel , väčšinou to bola veta : Každá princezná si raz nájde svojho princa .
Kiežby to tak bolo . Potriasla som hlavou aby som sa prebrala a zatvorila som pomaly dvere . Menšiu tašku som si prevesila cez rameno a veľký kufor si zobrala do ruky .
Kráčala som po jednotlivých schodoch až kým som nedošla ku vchodovým dverám ktoré sa predomnou nadobro zatvorili .